Byť zmätená z toho čo bude je normálne. Ono dovoliť niekomu nahliadnuť do vlastného podsvetia a hĺbky duše, je niečo tak intímne, dokonca možno viac ako samotný sexuálny akt. A preto ľahšie prepadneme sexu ako citom. Možno by to malo byť práve naopak. Bohužiaľ nie každý jeden z nás to dokáže. V podstate si dovolím tvrdiť, že vo väčšine prípadov to dnes funguje úplne naopak. Jedného dňa som si uvedomila, že svoj citový priestor nemám tak pod kontrolou ako som predpokladala.

Ten deň som nerozmýšľala nad ničím iným, len som sa snažila prísť na to, čo sa to v podstate deje. Jedna moja múdra priateľka mi raz povedala: „Keď ti chlap napíše alebo zavolá počas párty, znamená to že na teba myslí a má ťa rád.“ Ten oný večer som však nebola kontaktovaná. Bol to zvláštny pocit pripustiť si tú myšlienku a premýšľať prečo sa vlastne neozval. Ten tlak v hrudi čo mi nedal spať a nútil ma dookola nad ním premýšľať. Uvedomila som si ako veľmi som opäť dovolila, aby ma myšlienka na muža ničila, aby som opäť začala premýšľať o láske. Prepadnúť láske je však vnútorný boj vášho podvedomia. Srdce nechce ostať chladné, chce milovať, byť milované, chce prežívať eufóriu, ale rozum k tomu pristupuje z úplne opačnej strany. Je plný pochybností a strachu z ďalšej straty. V podstate väčšinu svojho života prežijeme v strachu z vecí, ktoré síce chceme, ale bojíme sa aký budú mať na náš život dopad.

Keď sa moja sestra zamilovala, radila som jej držať si odstup, aby neprepadla láske a túžbe lebo nič netrvá večne a keď sa nechá opantať pocitmi tak ako sa to podarilo raz mne, bude to mať tvrdý dopad a bude to bolieť. Povedala mi na to jediné: „Láska je krásna vec a aj jej koniec a sklamanie k tomu bohužiaľ patrí. A aby som odpovedala na otázku, nestane sa nič, pretože aj o tom je láska.“ Nemohla povedať krajšie a pravdivejšie slová. V dnešnom svete sa ľudia boja lásky, boja sa riskovať, boja sa, že prídu o to málo čo majú. O pevnú zem pod nohami, o financie, o rozum. Majú strach, že odovzdajú príliš mnoho a potom o mnohé prídu. Nechcem sa báť, chcem riskovať, ale nechcem prežívať stres. Chcem žiť šťastne a naplno akoby to bol zakaždým posledný deň. Večer si ľahnúť a povedať si ničoho sa nebojím. Adrenalín je predsa najúžasnejším pocitom, ktorý nervové ústrojenstvo dokáže vyprodukovať.

Milujem, keď mám veci pod kontrolou, milujem mať pod kontrolou volant auta, rýchlosť a brzdu. Pretože tak beží celý náš život. Tvrdenie, že ženy sú horšie vodičky ako muži je len jedno globálne klamstvo. Že ženy nedokážu zvládať krízové situácie za volantom tak ako muži? Dá sa to aplikovať presne tam kde potrebujeme. Do života. V dávnej minulosti, keď ženy ešte neboli emancipované a samostatné tak ako dnes, nemohli viesť auto a nemohli viesť ani samostatný život. V podstate vo svojich rukách nemali žiadne kompetencie a ani náznak možnosti voľby. V dnešnom svete každé druhé auto je v rukách ženy, tak ako aj jej samotný život. Ženy žijú samé a spoľahnutie v mužoch prestali vidieť. Spoliehajú sa samé na seba a očakávajú, že všetko zvládnu. Majú možnosť voľby. A keďže muži nám prestali dávať oporu a ani sa nepozastavujú, že by sme mohli byť nimi ovládané, prenechali iniciatívu nám. Nemajú najmenšie právo pohoršovať sa nad ženou za volantom, keďže muži už dávno nie sú mužmi, neostáva ženám nič iné iba naučiť sa postarať sama o seba.

Nechcela som však uraziť mužské pohlavie a spraviť zo seba emancipovanú ženu. Sama si ten pocit za volantom užívam. Presne na tomto princípe riadim celý svoj život. Viem, kde musím byť zodpovedná, kde pridať plyn, kde ho ubrať, viem kedy prekračujem hranicu a zároveň viem čo si môžem dovoliť. Pri prekročení rýchlosti som si vedomá, že následky ma môžu dobehnúť. Pri prudkom zabrzdení vidíme na ceste prekážku a musíme sa s ňou popasovať.

Počas môjho života za volantom som čelila rôznym situáciám. A nie ľahkým. Neraz som to nezvládla a spravila chybu, zišla z cesty a padla do betónovej jamy. Neraz som zapochybovala a neraz ma auto nechalo visieť na polceste. Milujem zodpovednosť, ale mať po boku niekoho, kto by ma jej na chvíľu zbavil nie je na škodu. Aj napriek všetkému dobrodružstvu sa jazdy nebojím a vidím v tom dokonca niečo, v čom som naozaj dobrá.

Myslím si, že aj keď nezvládame určité situácie bezchybne a tak ako od nás očakávajú ostatní, je dôležité ako to ponímame my. Prečo sa ničiť myšlienkou jednej nezvládnutej skúšky na vysokej škole, keď najväčšou skúškou a tou ktorej by sa ľudia mali naozaj báť je skúška života. Koľko z nich zvládne túto skúšku? A ako sme za ňu ocenení? Je to niečo čo sa dá vyjadriť známkou? Nie. Nerobme preto veci pre oko druhých ľudí, robme veci pre samých seba a pozrime sa na to čo dokážeme. Necítite sa dobre keď niečo nezvládneme? Chápte to len ako niečo, kde dostanete druhú šancu, pretože tá tu bude vždy. Ale na život, máme len jednu jedinú a preto riskujme tak, aby sa to oplatilo, nepremrhajme najlepšie roky a dni stresom, strachom a bezmocnosťou.

Inzerce